Ktosi raz povedal: "Ak len dáte ľudí do pohybu, vyliečia sa sami." Ja, napríklad, som presvedčený. Pred štyrmi rokmi moja mama opustila môjho otca. Ako som na to reagoval ja, zaslepený a zlomený 25-ročný mladík? Utekala som. V období šiestich mesiacov po slzami nasiaknutom rodinnom stretnutí, počas ktorého moja mama prekvapivo vyhlásila -"rozhodla som sa ukončiť naše manželstvo"-, som urobila vážne kroky.
Moje trojkilometrové okruhy parkom v blízkosti nášho domu v Seattli mi slúžili ako terapia. Závan dobrých chemických látok v mozgu a sprievodná jasná hlava, ktoré beh prinášal, mi umožnili prekonať smútok z rozchodu rodičov, hoci len na polhodinu.
Ale nebol som vždy sám. S otcom sme boli dlho bežeckými spoločníkmi a navzájom sme si poskytovali morálnu podporu, keď sme trénovali na tie či oné preteky. V nedeľu sme sa stretávali na obľúbenej trase, napchali sme si vrecká banánmi Gu a pohodlne sme sa pustili do behu.
Krátko po dni D sa naše rozhovory zmenili na osobné. "Hádaj, čo som našiel, keď som sa včera večer prehrabával v starých škatuliach? " spýtal som sa a ruky sa mi voľne hojdali po bokoch. "Tie dúhové zvonkohry z pouličného jarmoku v Port Angeles. Koľko som mal vtedy rokov, asi šesť? "
"To znie asi tak, " odpovedal so smiechom a zaradil sa vedľa mňa.
"Pamätám si, že ma mama obliekla do pastelového pruhovaného overalu," povedala som. "Kevin asi hádzal záchvaty hnevu, mala si viac vlasov..." Potom sa mi začali rinúť slzy: Ako by som mohla niekedy myslieť na svojich rodičov inak ako na jednotku, tím?
Zakaždým ma nechal plakať. Keď sme synchronizovane kráčali a vymieňali si tie najkrajšie spomienky (kempovanie v Britskej Kolumbii, horúce bedmintonové zápasy na starom dvore), oslavovali sme, potvrdzovali sme desaťročia trvajúcu silu našej malej rodiny. Zmena - veľká zmena - bola na spadnutie, ale pár rozvodových papierov nás sotva mohlo pripraviť o našu spoločnú históriu.
Nemohli sme sa takto spojiť pri káve. Sentimenty, ktoré sa ľahko dostavili uprostred cesty ("Je mi ľúto, že ťa to bolí"), mi uviazli v hrdle, keď sme sedeli tvárou v tvár v kaviarni, v krčme alebo na prednom sedadle otcovho Dodgea. Z mojich úst to znelo trápne a gýčovito.
Okrem môjho poštového smerovacieho čísla (minulý rok som odišiel zo Seattlu do New Yorku) sa odvtedy veľa nezmenilo. Hoci si s otcom pravidelne telefonujeme, všimol som si, že si šetríme citlivé rozhovory - naposledy o vzostupoch a pádoch randenia - na príležitosti, keď som doma na návšteve. Keď sa znova stretneme na trase, údy sa uvoľnia, srdcia sa otvoria a zábrany zostanú v prachu.
Ak mi sólo beh umožňuje odreagovať sa od stresu, beh s otcom mi zaručuje, že pracujem na plné obrátky a vyjadrujem zdravú škálu emócií: smútok, lásku, obavy. Po rozvode mojich rodičov som sa dokázala postaviť čelom k svojmu smútku a nakoniec som sa vyrovnala s rozhodnutím mojej mamy. Rozprávanie vo forme terapie otca s dcérou bolo a stále je hlavnou stratégiou na prekonanie ťažkého terénu - bez spoluúčasti na terapii.
